Dilema

Akonáhle niekedy dočítam knihu, či už takú, na ktorú som sa hrozne tešila a nemohla sa dočkať, kedy sa jej budem venovať, alebo iba takú, z ktorej som nebola vopred tak nadšená, poprípade som o nej nemala žiadne predchádzajúce informácie, mám pocit, ako keby sa niečo náhle skončilo a ostalo ticho. Príbeh, ktorý autor pomaly a postupne ukladal na papier, zrazu vyvrcholil a hlavné postavy skončia svoj život s pretočením poslednej stránky. Čo teraz?

Vždy si kladiem túto otázku a neviem si na ňu nájsť odpoveď. Zvyčajne to chvíľkové prázdno vyriešim okamžitým nahradením novou knihou. Občas mám však z toho pocit, ako keby som nebola nič iné, len čítacia mašina. Tu musím zdôrazniť, že pre mňa je čítanie nesmierne dôležitou a absolútne najobľúbenejšou činnosťou v rámci voľného (aj nevoľného) času a neviem si bez neho predstaviť ani jeden deň. Mám veľmi dlhé zoznamy titulov, ktoré si chcem prečítať, ponoriť sa do plynutia príbehu a odniesť si niečo z každej knihy. Zatiaľ sa mi to darí, ale bohužiaľ, už si nedokážem veľmi spomenúť na všetko, čo som kedy prečítala. Najmarkantnejšie sa mi držia v hlave najobľúbenejšie diela, ako je napríklad Majster a Margaréte od Mikhaila Bulgakova (o ktorej napíšem niekedy nabudúce). Diela, ktoré sa mi vryli pod kožu a dokonale som s nimi splynula.

Možno je cesta, akou zanechať niečo po prečítaní tej-ktorej knihy, aby jej čaro pretrvalo čo najdlhšie, práve v napísaní blogu /recenzie /zážitku z nej. Kto vie.

Melody Gardot

Keďže ležím doma v posteli s dobre otravnou chorobou, ktorá ma neustále núti nehýbať sa a mať príliš veľa času, rozhodla som sa podeliť o niektoré drobné radosti, ktoré ma stretli v poslednej dobe. Skúškové sa mi našťastie už blíži k (dúfam, že zdárnemu) koncu, no na druhej strane sa musím venovať písaniu bakalárky, "ponevač" stanovený dead-line dátum sa už neprekonateľne blíži a ja toho veľa napísaného nemám. Dokým sa však rozhýbem, radšej napíšem niečo sem :)je také ľahké dať prednosť veciam čo Váš bavia, než lámať si hlavu nad povinnosťami.

V tomto poste Vás chcem zoznámiť s jednou výnimočnou speváčkou. Jej meno, ako keby vystrihnuté z francúzskeho románu, je Melody Gardot. Nič francúzske na nej nie je, pochádza z USA, presnejšie z Pensylvánie. Jemný výzor a vždy prítomne okuliare dodávajú tejto speváčke akúsi auru krehkej bábiky, ktorá sa už-už môže rozbiť. Pritom si Melody prešla tvrdou skúškou v živote. Po ťažkej havárii, keď musela dlhú dobu ležať v nemocnici a bojovať s výpadkami pamäte a znovu sa učiť niektoré veci, sa prehĺbil jej vzťah k hudbe. Jej hlas je hebký ako pohladenie zamatu a tóny jej muziky sú nádherne zladené. Melody sa snaží pomáhať ostatným ľuďom, ktorý majú problémy prostredníctvom hudby a upozornením na silu hudobnej terapie, ktorá jej samotnej pomohla vystrábiť sa z toho najhoršieho. Okrem toho vyznáva budhizmus a stravuje sa výhradne markobiotickou stravou. Veľmi zaujímavá osôbka.

Čo ma však viac priťahuje je samotná jej hudba, silno ovplyvnená jazzom a bluesom. Pri počúvaní mám pocit, ako keby som sa preniesla do 30.-ych rokov. Vrelo odporúčam na pohladenie ducha i srdca počúvnuť si všetko, čo Melody Gardot stvorila.





Pri tejto pesničke si vždy predstavím dáku romantickú scénu, zatiaľ nie reálnu, ale človek nikdy nevie, čo mu cvrnkne do nosa :)

♪ ♪ ♪

Veľmi smutný príbeh

Práve som dopozerala film z roku 2007 s názvom Atonement (v našich kinách vyšiel pod názvom Pokánie). 130 minút dramatických udalostí na pozadí 2. svetovej vojny, odohrávajúcich sa napoly v Anglicku a napoly vo Francúzsku, je plných bolesti, rozorvanej lásky a hľadaní odpustenia. Režisér Joe Wright natočil snímok sršiaci tragickosťou so svetlými farbami a jemnou kamerou, hlavné postavy zveril Keire Knightley a Jamesovi McAvoyovi. Príbeh dvoch mladých zaľúbených ľudí, ktorých rozdelí príliš bujará fantázia dieťaťa, podmanivo dokresľuje aj hudba. Osobne nemám rada romantické filmy, ale nemôžem úprimne povedať, že by tento dotyčný film priam sršal romantikou. Skôr v ňom vidím urputný boj, ktorý zvádzajú ľudia o dosiahnutie a prinavrátenie svojej lásky a obraz martýra, ktorého chce zo seba spraviť jediný vinník celého nešťastia, a tak čaká na odpustenie svojich hriechov. Scény sa prelínajú medzi sebou, obdobia prítomnosti sú pretkané so spomienkami z pred rokov. Človek niekedy nevie, či je takáto silná láska, ako ju vykresľujú filmári aj v reáli existenčne vôbec možná. Som skeptik.





Ale kdesi skryto v hĺbke dúfam, že je tomu tak.

Otec prasátek

Konečne mám chvíľu voľna, aby som sa mohla podeliť o posledný knižný zážitok. Už v minulom poste som avizovala predstaviteľa môjho knižného úlovku, ktorým je Terry Pratchet s jeho dielom Otec prasátek. Terryho spôsob písania je vzdušný, chytľavý a nesmierne vtipný. Nechá odpočinúť čitateľovej mysli od všedných problémov a na chvíľu vypnúť jeho racio, čo je niekedy viac ako potrebné. Preklad pána Kantůrka je absolútne skvelý, čeština má mnoho výrazov pre ktoré v slovenčine bohužiaľ neexistuje ekvivalent, čo robí českú verziu knihy viac lákavejšou.

Otec prasátek na Svátek prasečí hlídky nosí darčeky pre deti a rozlišuje medzi tými dobrými a tými zlými. Presne ako Santa Claus, Dedo Mráz alebo iný vysmiaty bruchatý deduškovia, čo nosia deťom na celom svete darčeky. Rozdiel je len v tom, že Otec prasátek nemá v svojich saniach zapriahnuté soby, ale poriadne veľkých bravov, ktorí majú aj svoje vlastné mená. V predvečer najočakávanejšej noci roka však náhle Otec prasátek zmizne a nikto nevie kam sa podel.
Zuzana, ktorá je vychovávateľkou detí a má zvláštne schopnosti, má za úlohu nájsť ho. V jej ťažkej úlohe ju sprevádza podarená trojica - boh kocoviny Žlučoblij, krysí Smrť a hovoriaci havran s veľmi britkým humorom. Existujú však isté osoby, tvorovia, zoskupenia hmoty, ktoré nechcú aby sa Otec prasátek niekedy ešte objavil a snažia sa o to zubami-nechtami.

Ďalej už nebudem nič prezrádzať, túto knihu opäť s nadšením odporúčam každému, kto si chce oddýchnuť a dať poriadne zabrať svojej bránici.

Pre potešenie zopár perličiek :

" Máš ty vůbec ráda děti?" zeptal se oh bůh. Vrhla na něj posměšný pohled. "Rozhodne ne syrové" odpovědela.

"Myslíš, že bys byl co platný v boji?"
"Samozřejmě. Dokážu lidi pozvracet!"


Do skorého čítania! :)

2010

Prehupli sme sa teda do nového roku, ktorý pred nás predloží ešte veľké výzvy a hádam bude krajší a lepší ako ten predchádzajúci. Frekvencia môjho blogovania trochu pokrivkáva, skúškové je v plnom prúde a ja bohužiaľ nemám čas venovať sa naplno písaniu :(

Už sa neviem dočkať, kedy bude koniec januára a ja budem mať aspoň na chvíľočku kľud od školy :)

Neskôr sa budem venovať ďalším knihám z mojej vianočnej nádielky a ďalšiemu prírastku do mojej zbierky : Otec prasátek - Terry Pratchet.

Zistila som, že nie je možné, aby moja návšteva kníhkupectva prešla bez utratenia istej peňažnej sumy pri pokladni a novej voňavej knižočky. K tej poslednej som sa dostala takmer nevinne, čakala som na kamarátku, mali sme sa stretnúť na kávičku a keďže meškala, poslala ma do kníkupectva, že tam sa zabavím. Aj, chyba najväčšia. Zabaviť som sa zabavila, ale skoro som odišla s 10 knižkami!!! Našťastie som to predsalen zredukovala a po urputnom vnútornom boji samej so sebou som si napokon odniesla iba jedinú. Takýmto tempom sa asi ochvíľu ocitnem na mizine...


Do skorého prečítania

Solánge