Detské časopisy

Pamätáte si ešte na svoje detské roky a časopisy, ktoré ste vtedy čítali? K tomtuto postu ma inšpiroval článok, ktorý publikovalo SME, o živote a smrti detských časopisov.
Po prečítaní celkom dlhého článku, som si zaspomínala, čo som vlastne ja ako decko čítavala.

Samozrejme, na začiatku v škôlke to bolo jednoznačne Slniečko, ktoré bolo mojím dosť obľúbeným časopisom, aj vďaka tomu, že na úplne poslednej strane bol od určitého obdobia krátky komiks (slovo komiks nie je asi ani správne pomenovanie, jednoducho to boli okienka s obrázkami) so slovenskými povesťami a tie som zbožňovala. Slniečku sa nedali uprieť aj krásne ilustrácie, ktorých boli plné stránky.

Ďalším časopisom, ak si spomínam, bol Fifík, v ktorom boli vždy hlavolamy a rozličné rébusy, inokedy zasa vystrihovánky. Fifíka som nikdy nemala obzvlášť v láske, asi to bude tým, že sa mi trochu protivila postavička Fifíka :)

Macko Pusík. To bol jeden z mojich TOP časopisov, pretože tam boli obrázkové recepty a Mackov najlepší kamarát bol psík Bello. Krásne ilustrácie dopĺňané vtipnými aj poučnými príbehmi, vystrihovánky, návody na domáce majstrovanie a hlavne nevtieravé a pulzujúce farby, ktoré pôsobia jemným dojmom.

České ABC patrilo k tým časopisom, ku ktorým sa radi vraciate aj po pár rokoch. Ponúkalo zaujímavé články o mnohých témach, či už to bola história, príroda, mechanika, fyzika alebo zaujímavý ľudia. Zakaždým, keď sa ku mne dostal čerstvý výtlačok (mala som ho dokonca predplatený!!) som s radosťou a s iskierkou zvedavosti v očiach trhala čierny celofán, do ktorého časopis balili, aby sa cestou ku mne náhodou nepoškodil. Vôňa čerstvého papiera, ktorá mi vrazila do nosa, bola vstupenkou do sveta nového a nepoznaného. Dodnes túto vôňu obľubujem, či už sú to časopisy alebo knihy.

Na moderných časopisoch pre deti sa mi bridí ten prefabrizovaný dizajn, ostré kontúry a dospelácky výzor. Postavičky v nich často riešia situácie, ktoré do detského sveta nepatria, prinajmenšom tam nemajú čo hľadať. Možno som spiatočnícka, ale časopisy, ktoré sa kedysi vydávali mali (podľa môjho osobného názoru) väčšiu hodnotu pre detského čitateľa ako v dnešnej dobe. Mrzí ma však jedna vec, a to, že som svoju veľkú zbierku časopisov obetovala v boji za víťazstvo v zbere papiera na strednej škole, keď som si naivne myslela, že taká hŕba papiera nikoho nebude viac už zaujímať. A teraz mi to je ľúto. Ľúto, že nebudem môcť svojim deťom ukázať, aké krásne časopisy kedysi dávno čítala ich mamina.

Dilema

Akonáhle niekedy dočítam knihu, či už takú, na ktorú som sa hrozne tešila a nemohla sa dočkať, kedy sa jej budem venovať, alebo iba takú, z ktorej som nebola vopred tak nadšená, poprípade som o nej nemala žiadne predchádzajúce informácie, mám pocit, ako keby sa niečo náhle skončilo a ostalo ticho. Príbeh, ktorý autor pomaly a postupne ukladal na papier, zrazu vyvrcholil a hlavné postavy skončia svoj život s pretočením poslednej stránky. Čo teraz?

Vždy si kladiem túto otázku a neviem si na ňu nájsť odpoveď. Zvyčajne to chvíľkové prázdno vyriešim okamžitým nahradením novou knihou. Občas mám však z toho pocit, ako keby som nebola nič iné, len čítacia mašina. Tu musím zdôrazniť, že pre mňa je čítanie nesmierne dôležitou a absolútne najobľúbenejšou činnosťou v rámci voľného (aj nevoľného) času a neviem si bez neho predstaviť ani jeden deň. Mám veľmi dlhé zoznamy titulov, ktoré si chcem prečítať, ponoriť sa do plynutia príbehu a odniesť si niečo z každej knihy. Zatiaľ sa mi to darí, ale bohužiaľ, už si nedokážem veľmi spomenúť na všetko, čo som kedy prečítala. Najmarkantnejšie sa mi držia v hlave najobľúbenejšie diela, ako je napríklad Majster a Margaréte od Mikhaila Bulgakova (o ktorej napíšem niekedy nabudúce). Diela, ktoré sa mi vryli pod kožu a dokonale som s nimi splynula.

Možno je cesta, akou zanechať niečo po prečítaní tej-ktorej knihy, aby jej čaro pretrvalo čo najdlhšie, práve v napísaní blogu /recenzie /zážitku z nej. Kto vie.

Melody Gardot

Keďže ležím doma v posteli s dobre otravnou chorobou, ktorá ma neustále núti nehýbať sa a mať príliš veľa času, rozhodla som sa podeliť o niektoré drobné radosti, ktoré ma stretli v poslednej dobe. Skúškové sa mi našťastie už blíži k (dúfam, že zdárnemu) koncu, no na druhej strane sa musím venovať písaniu bakalárky, "ponevač" stanovený dead-line dátum sa už neprekonateľne blíži a ja toho veľa napísaného nemám. Dokým sa však rozhýbem, radšej napíšem niečo sem :)je také ľahké dať prednosť veciam čo Váš bavia, než lámať si hlavu nad povinnosťami.

V tomto poste Vás chcem zoznámiť s jednou výnimočnou speváčkou. Jej meno, ako keby vystrihnuté z francúzskeho románu, je Melody Gardot. Nič francúzske na nej nie je, pochádza z USA, presnejšie z Pensylvánie. Jemný výzor a vždy prítomne okuliare dodávajú tejto speváčke akúsi auru krehkej bábiky, ktorá sa už-už môže rozbiť. Pritom si Melody prešla tvrdou skúškou v živote. Po ťažkej havárii, keď musela dlhú dobu ležať v nemocnici a bojovať s výpadkami pamäte a znovu sa učiť niektoré veci, sa prehĺbil jej vzťah k hudbe. Jej hlas je hebký ako pohladenie zamatu a tóny jej muziky sú nádherne zladené. Melody sa snaží pomáhať ostatným ľuďom, ktorý majú problémy prostredníctvom hudby a upozornením na silu hudobnej terapie, ktorá jej samotnej pomohla vystrábiť sa z toho najhoršieho. Okrem toho vyznáva budhizmus a stravuje sa výhradne markobiotickou stravou. Veľmi zaujímavá osôbka.

Čo ma však viac priťahuje je samotná jej hudba, silno ovplyvnená jazzom a bluesom. Pri počúvaní mám pocit, ako keby som sa preniesla do 30.-ych rokov. Vrelo odporúčam na pohladenie ducha i srdca počúvnuť si všetko, čo Melody Gardot stvorila.





Pri tejto pesničke si vždy predstavím dáku romantickú scénu, zatiaľ nie reálnu, ale človek nikdy nevie, čo mu cvrnkne do nosa :)

♪ ♪ ♪

Veľmi smutný príbeh

Práve som dopozerala film z roku 2007 s názvom Atonement (v našich kinách vyšiel pod názvom Pokánie). 130 minút dramatických udalostí na pozadí 2. svetovej vojny, odohrávajúcich sa napoly v Anglicku a napoly vo Francúzsku, je plných bolesti, rozorvanej lásky a hľadaní odpustenia. Režisér Joe Wright natočil snímok sršiaci tragickosťou so svetlými farbami a jemnou kamerou, hlavné postavy zveril Keire Knightley a Jamesovi McAvoyovi. Príbeh dvoch mladých zaľúbených ľudí, ktorých rozdelí príliš bujará fantázia dieťaťa, podmanivo dokresľuje aj hudba. Osobne nemám rada romantické filmy, ale nemôžem úprimne povedať, že by tento dotyčný film priam sršal romantikou. Skôr v ňom vidím urputný boj, ktorý zvádzajú ľudia o dosiahnutie a prinavrátenie svojej lásky a obraz martýra, ktorého chce zo seba spraviť jediný vinník celého nešťastia, a tak čaká na odpustenie svojich hriechov. Scény sa prelínajú medzi sebou, obdobia prítomnosti sú pretkané so spomienkami z pred rokov. Človek niekedy nevie, či je takáto silná láska, ako ju vykresľujú filmári aj v reáli existenčne vôbec možná. Som skeptik.





Ale kdesi skryto v hĺbke dúfam, že je tomu tak.

Otec prasátek

Konečne mám chvíľu voľna, aby som sa mohla podeliť o posledný knižný zážitok. Už v minulom poste som avizovala predstaviteľa môjho knižného úlovku, ktorým je Terry Pratchet s jeho dielom Otec prasátek. Terryho spôsob písania je vzdušný, chytľavý a nesmierne vtipný. Nechá odpočinúť čitateľovej mysli od všedných problémov a na chvíľu vypnúť jeho racio, čo je niekedy viac ako potrebné. Preklad pána Kantůrka je absolútne skvelý, čeština má mnoho výrazov pre ktoré v slovenčine bohužiaľ neexistuje ekvivalent, čo robí českú verziu knihy viac lákavejšou.

Otec prasátek na Svátek prasečí hlídky nosí darčeky pre deti a rozlišuje medzi tými dobrými a tými zlými. Presne ako Santa Claus, Dedo Mráz alebo iný vysmiaty bruchatý deduškovia, čo nosia deťom na celom svete darčeky. Rozdiel je len v tom, že Otec prasátek nemá v svojich saniach zapriahnuté soby, ale poriadne veľkých bravov, ktorí majú aj svoje vlastné mená. V predvečer najočakávanejšej noci roka však náhle Otec prasátek zmizne a nikto nevie kam sa podel.
Zuzana, ktorá je vychovávateľkou detí a má zvláštne schopnosti, má za úlohu nájsť ho. V jej ťažkej úlohe ju sprevádza podarená trojica - boh kocoviny Žlučoblij, krysí Smrť a hovoriaci havran s veľmi britkým humorom. Existujú však isté osoby, tvorovia, zoskupenia hmoty, ktoré nechcú aby sa Otec prasátek niekedy ešte objavil a snažia sa o to zubami-nechtami.

Ďalej už nebudem nič prezrádzať, túto knihu opäť s nadšením odporúčam každému, kto si chce oddýchnuť a dať poriadne zabrať svojej bránici.

Pre potešenie zopár perličiek :

" Máš ty vůbec ráda děti?" zeptal se oh bůh. Vrhla na něj posměšný pohled. "Rozhodne ne syrové" odpovědela.

"Myslíš, že bys byl co platný v boji?"
"Samozřejmě. Dokážu lidi pozvracet!"


Do skorého čítania! :)

2010

Prehupli sme sa teda do nového roku, ktorý pred nás predloží ešte veľké výzvy a hádam bude krajší a lepší ako ten predchádzajúci. Frekvencia môjho blogovania trochu pokrivkáva, skúškové je v plnom prúde a ja bohužiaľ nemám čas venovať sa naplno písaniu :(

Už sa neviem dočkať, kedy bude koniec januára a ja budem mať aspoň na chvíľočku kľud od školy :)

Neskôr sa budem venovať ďalším knihám z mojej vianočnej nádielky a ďalšiemu prírastku do mojej zbierky : Otec prasátek - Terry Pratchet.

Zistila som, že nie je možné, aby moja návšteva kníhkupectva prešla bez utratenia istej peňažnej sumy pri pokladni a novej voňavej knižočky. K tej poslednej som sa dostala takmer nevinne, čakala som na kamarátku, mali sme sa stretnúť na kávičku a keďže meškala, poslala ma do kníkupectva, že tam sa zabavím. Aj, chyba najväčšia. Zabaviť som sa zabavila, ale skoro som odišla s 10 knižkami!!! Našťastie som to predsalen zredukovala a po urputnom vnútornom boji samej so sebou som si napokon odniesla iba jedinú. Takýmto tempom sa asi ochvíľu ocitnem na mizine...


Do skorého prečítania

Solánge

Vianočná nádielka

Keďže sa už zhon vianočných sviatkov skončil, mám chvíľku znovu usadnúť za klávesnicu a podeliť sa o svoje nové zážitky. Tento post sa bude venovať knihám, ktoré sú mojou ďalšou hlbokou vášňou. Som doslova posadnutá, neprejde mesiac, čo by som neprečítala minimálne 2-3 publikácie, neberiem však do úvahy školské skriptá a učebnice, stojace bohužiaľ mimo okraja záujmu :)

Vianočná nádielka obohatila moju zbierku, medzi nimi hviezdi Huraki Murakami, Milan Kundera, Kurt Vonnegut, Dominik Dán a Carlos Ruis Zafón. Posledného z vybraných autorov Vám chcem dnes bližšie predstaviť.

Jeho kniha, ktorá sa mi dostala do rúk, má názov Tieň vetra. Príbeh románu sa odohráva v časoch povojnovej Barcelony a vracia sa späť do obdobia, keď bola krajina korisťou, ktorá sa zmieta v pazúroch zhubného Francovho režimu a občianskej vojny.

Hlavným hrdinom je malý Daniel Sempere, ktorý nájde na mieste zvanom Cintorín zabudnutých kníh osudový román Tieň vetra od neznámeho a strateného autora Juliána Caraxa. Po prečítaní tohto diela Daniel začne bažiť po ďalších tituloch od Caraxa, stretne sa však s neprekonateľnou prekážkou - všetky známe publikácie bez stopy zmizli. Danielovi však tento fakt nevezme chuť nájsť autora a pustí sa do pátrania na vlastnú päsť, počas ktorého sa zoznámi z mnohými osobami, ktoré mu navždy zmenia život.


Toľko asi ku krátkemu objasneniu obsahu knihy, nechávam ho radšej v takejto miniforme, chcem sa vyhnúť nedopatrenému prezradenie kľúčových udalostí :)


Pre mňa osobne bola kniha opäť jedným z diel, ktoré som zhltla na jedno posedenie. Zafón píše veľmi pútavým štýlom, pri čítaní opisu barcelonských zákutí si ich dokážem dokonale predstaviť, ako aj vykreslené postavy. Nenudí, zbytočne nerozvádza, poteší občasnými perličkami, ktoré ma rozosmiali alebo zahriali na duši. Medzi ne patria väčšinou výroky Fermína Romera de Torres, ktorý je hádam najvtipnejšou postavou celého príbehu.


Uvádzam jeden obľúbený výrok : "Muž sa zahrieva ako žiarovka : zapáli sa okamžite, zhasne hneď. Avšak žena sa zahrieva ako žehlička : potrochu, postupne, ale potom, keď dosiahne tú správnu teplotu, ju nič nezastaví. "


Ak náhodou pátrate po dobrej knihe na spríjemnenie večerných chvíľ, neváhajte a obstarajte si Tieň vetra.

Príjemné čítanie želá
Vaša Solánge