Dilema

Akonáhle niekedy dočítam knihu, či už takú, na ktorú som sa hrozne tešila a nemohla sa dočkať, kedy sa jej budem venovať, alebo iba takú, z ktorej som nebola vopred tak nadšená, poprípade som o nej nemala žiadne predchádzajúce informácie, mám pocit, ako keby sa niečo náhle skončilo a ostalo ticho. Príbeh, ktorý autor pomaly a postupne ukladal na papier, zrazu vyvrcholil a hlavné postavy skončia svoj život s pretočením poslednej stránky. Čo teraz?

Vždy si kladiem túto otázku a neviem si na ňu nájsť odpoveď. Zvyčajne to chvíľkové prázdno vyriešim okamžitým nahradením novou knihou. Občas mám však z toho pocit, ako keby som nebola nič iné, len čítacia mašina. Tu musím zdôrazniť, že pre mňa je čítanie nesmierne dôležitou a absolútne najobľúbenejšou činnosťou v rámci voľného (aj nevoľného) času a neviem si bez neho predstaviť ani jeden deň. Mám veľmi dlhé zoznamy titulov, ktoré si chcem prečítať, ponoriť sa do plynutia príbehu a odniesť si niečo z každej knihy. Zatiaľ sa mi to darí, ale bohužiaľ, už si nedokážem veľmi spomenúť na všetko, čo som kedy prečítala. Najmarkantnejšie sa mi držia v hlave najobľúbenejšie diela, ako je napríklad Majster a Margaréte od Mikhaila Bulgakova (o ktorej napíšem niekedy nabudúce). Diela, ktoré sa mi vryli pod kožu a dokonale som s nimi splynula.

Možno je cesta, akou zanechať niečo po prečítaní tej-ktorej knihy, aby jej čaro pretrvalo čo najdlhšie, práve v napísaní blogu /recenzie /zážitku z nej. Kto vie.